HOMÍLIA KARDINÁLA JOZEFA TOMKA NA SVIATOK BOŽIEHO MILOSRDENSTVA 2016

Homília na nedeľu Božieho Milosrdenstva

(2. veľkonočná nedeľa, C)

 

1. Nedeľa Božieho milosrdenstva

              Slávime druhú nedeľu po Veľkej noci, nedeľu Božieho milosrdenstva v tomto Roku zasvätenému Božiemu milosrdenstvu.. Evanjelium nám predstavuje apoštolov  ustrašených pred Židmi, zhromaždených ešte vo večeradle, kde ich ihneď v prvý deň po svojom vzkriesení navštívi zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus, zverí im poslanie ísť medzi ľudí, odpúšťať im hriechy, hlásať im dobrú zvesť spásy. To je prvé dejstvo, ktoré nám opisuje svätý Ján v dnešnom evanjeliu.

                Druhá udalosť sa odohrá o týždeň na tom istom mieste. Na nej je už prítomný aj apoštol Tomáš, ktorý pred týždňom chýbal. Ten nechcel veriť ostatným, že videli živého Ježiša: ako mohol žiť, keď mu vojak kopijou prerazil srdce, ako to videli na Kalvárii toľkí ľudia, aj sám Tomáš.

                 On neverí rozprávaniu apoštolov. Tí sa museli klamať, museli si vymyslieť celú tú históriu. Veď z hrobu sa nikto nevrátil, tým menej človek s prebodnutým bokom. Tomáš je neoblomný: žiada si dôkazy, ináč neuverí. „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

                  Tu sa aj s Tomášom zopakuje scéna ako s apoštolmi pred týždňom. Ani oni spočiatku neverili, mysleli, že vidia ducha. Ježiš ich presvedčil: „Čo sa ľakáte? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám“ (Lk 24, 36-39). Lukáš, ako dobrý lekár referuje, že „tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili“. Tu musí nastúpiť veľké Božie milosrdenstvo: Ježiš má veľkú trpezlivosť s nevierou tých ľudí. Ako dôkaz, že to je naozaj On, dá si priniesť rybu a zje ju pred nimi.

                   S Tomášom sa teda opakuje podobná scéna. Náš Pán neodsúdi Tomáša, ktorý neverí ani slovám svojho Učiteľa a Pána. Ježiš má strpenie s neveriacim apoštolom a ponúkne mu „rukolapný“ dôkaz: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Kopijou prebodnuté srdce presvedčí aj neveriaceho Tomáša o Božom milosrdenstve. Apoštol vyhŕkne zo seba hlboké vyznanie viery: „Pán môj a Boh môj!“ Veď pred ním stojí nielen veľký človek a učiteľ, s ktorým chodil, ale teraz je pred ním živý, napriek prerazenému srdcu a smrti na kríži. Ten človek je Boh a pre Tomáša zvláštnym spôsobom jemu vlastný učiteľ a Boh, „Pán môj a Boh môj“. Ten človek je Boh, lebo vstal z mŕtvych, premohol smrť a pokračuje vo svojej existencii. Caravaggio krásne zachytil radostný údiv apoštola, ktorého presvedčí Ježišova  milosrdná láska.

 

2. Vzkriesenie – najväčší zázrak!

Vzkriesenie Ježiša Krista je veľký zázrak a prejav veľkého Božieho milosrdenstva. Spoza hrobu sa nijaký naozaj mŕtvy človek vlastnou silou nevrátil k životu. Taký zázrak nikto nespravil. Len Ježiš Kristus, o ktorom hovoríme, je ten historický učiteľ z Nazareta, ktorý zomrel na kríži, ale na tretí deň vstal z mŕtvych, ako to dosvedčil prázdny hrob a svedectvá apoštolov, ktorí vzkrieseného Ježiša mohli vidieť a ohmatať, ako to spravil Tomáš. Učiteľ jedol pred nimi a s nimi, živý a skutočný. Nemali teda nijaké videnie alebo mystický zážitok, ale bezprostrednú skúsenosť najprv ukrižovaného a potom vzkrieseného Ježiša, ktorý pokračuje vo svojej existencii, žije vo svojom tele, vzkriesenom a oslávenom, ale ozajstnom. Túto skúsenosť dosvedčovali prví apoštoli a učeníci Ježiša Krista; túto istotu viery vyjadruje apoštol Pavol, keď píše Rimanom: „Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych  už neumiera“ (Rim 6,9).

                 Ježiš Kristus, v ktorého my veríme, nie je teda len nejaký múdry zakladateľ náboženstva z minulosti. On je živý a prítomný aj dnes ako Boží Syn, teda s Otcom a Duchom svätým, ale žije a je prítomný ako človek so svojou oslávenou ľudskou prirodzenosťou a ľudským telom: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“(Hebr 13,8). Preto List Hebrejom uisťuje prvých kresťanov ale aj nás, že on „môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Hebr 7,25). On je Vykupiteľ a Spasiteľ všetkých ľudí.

 

3. Vzkriesený Kristus je vždy s nami.

                  On vstal z mŕtvych, lebo nás všetkých miloval a miluje. Núka nám svoju prítomnosť: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt, 28,20). On je Pán sveta, všetkých tvorov, všetkých ľudí, Pán histórie, minulosti i prítomnosti. Ako to slávnostne vyznal na konci svojho pozemského pobytu: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28,18).

                   Nemáme sa teda čoho obávať. On je s nami a pomáha nám duchovnou silou svojho vzkriesenia, ktorú sv. Pavol nazýva gréckym slovom „dynamis“. On teda dodáva nášmu duchu dynamizmus, keď sme skleslí. On je zvlášť prítomný tam,“kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene“ (porov. Mt 18,20). Celkom zvláštnym spôsobom je prítomný v Eucharistii, ktorou nás duchovne živí a posilňuje.. On sleduje naše životné kroky ako náš priateľ, náš osloboditeľ, náš brat. On nás čaká, aby nás prijal vo svojej sláve vo večnosti.

                    On žije, je teda náš súčasník. Jeho narodenie, život, smrť na kríži majú rovnaký význam dnes ako keď sa odohrali pred dvetisíc rokmi. Na kríži zomrel za mňa rovnako ako za tých, čo stáli pod krížom na Golgote a dívali sa na jeho utrpenie. On nás spasil, jemu na nás záleží, na každom jednom z nás. Ako apoštol Pavol, tak aj každý z nás môže a má osobne uznať a vyznať: „Miluje ma a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20). Áno, aj za mňa! Prečo? – Lebo je milosrdný!

 

4. „Milosrdný ako Otec“

                      Ježiš Kristus nás miluje ako Boh aj ako človek. Neveriaceho Tomáša Ježiš vyzve, aby vyskúšal a preveril, čo mu tvrdia ostatní apoštoli: „Videli sme Pána“.

Tomáš je predsa rozumný človek, tak ľahko neuverí: „Ak nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“. Koľko neveriacich, alebo pochybujúcich Tomášov chodí medzi nami. Takých, ktorým tí takzvaní múdrejší nasadili pochybnosti o viere.

                     Boh neodmieta ani tých slabých vo viere. Dnes im posiela v evanjeliu práve pochybovača Tomáša. Modernému pochybovačovi môže posilniť vieru práve tá hľadajúca, ešte slabá viera apoštola, ktorého nazývame „neveriacim“. Neodmieta ani našu slabú vieru, ale chce ju posilniť, uzdraviť. Prichádza k nám slovami, ktoré sme práve počuli. Slovami, ktoré hovorí Tomášovi vo večeradle, ale aj všetkým Tomášom na svete: „Pokoj vám!“ A potom osobne každému pochybovačovi: „Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebud´ neveriaci, ale veriaci!“ Kristus nevyčíta, ale pomáha, prináša pokoj. Ukazuje, ako treba vieru prejaviť v skutkoch. Preukazuje svoju milosrdnú lásku.

                     Kristus je „milosrdný ako Otec!“ V tomto Roku milosrdenstva nám znovu zaznieva výzva, aby sme aj my boli „milosrdní ako Otec“, ako nebeský Otec a ako vzkriesený Kristus, Boží Syn.

                     Tomáš odpovedal na Božiu výzvu. Z jeho srdca zmizla neistota vo viere aj ľudská slabosť v styku s inými. Ježišove slová mu priniesli pokoj . Z jeho srdca vyhŕklo iba zvolanie: „Pán môj a Boh môj!“

                     V tom zvolaní je aj naša viera vo vzkrieseného Pána, ktorá je základom nášho neoblomného náboženského presvedčenia a istoty, že nestaviame na piesku či na nejakej ilúzii. „Základ Cirkvi je na skale“, spievame na Veľkú noc a cítime to ako hlboké presvedčenie aj pri najmenšom závane pochybnosti vo viere.

                     Drahí bratia a sestry, radosť a pokoj Vzkrieseného Pána nech je vždy s vami. Amen.

 

 

                                                                                                   Jozef kard. Tomko